Návrat na Moravu s extásou


Tak na tento prelietavý júlový týždeň si spomínam celkom živo. Myslím že nám to začalo niekedy v piatok doobeda ked sme sa s Mesom dohadovali že vybehneme niekam na ryby. Nevedeli sme do poslednej chvíle kam presne pôjdeme tak sme sa rozhodli že sa jednoducho stretneme na jadnom krásnom leknami zarastenom jazere neďaleko môjho domu. Aj tak bolo.
Ja som prišiel k jazeru o čosi skôr a tak som si nahodil, vytiahol stoličku a čakal som na Mesa. Zámerne som sa ani veľmi nevybaloval lebo som vedel že tu pravdepodobne nezostaneme. Počas jari sme tu strávili zopár víkendov a chceli sme proste obaja skúsiť niečo iné. Asi po 2 hodinkách dorazil Meso a po krátkej príprave montáži nahodil svoje pruty taktiež do vody. Pamätám si, že sme celé poobedie sedeli a premýšlali kde tento týždeň strávime. Po pár úvahách padla volba na staré slepé rameno v lese ktoré sme už raz navštívili na jar. Keďže čas už bol pokročilí tak sme si povedali že sa ale prespíme a ráno sa tam presťahujeme. Tak aj bolo.
Medzičasom sa k nám pridal aj ďalší paťák z UC spolku Majo. Prvá noc bola proste taká RANDOM, nič extra sme nečakali. Aj napriek tomu sa Mesovi podaril jeden kprík ktorý mal po zvážení 11kg. Ráno sme sa ešte chvíľku prevalovali na lahátkach. Majo prišiel len na noc a ráno musel ísť zasa do práce. My s Mesom sme sa letmo pobalili a už sme sa videli na novom mieste v klimatizovanom lese na starom mŕtvom ramene.
V tom čase sme ani len netušili že to nieje naša posledná zástavka v tomto týždni, ale nepredbiehajme. Je potrebné spomenúť že toto rameno je celkom divočina. Z jednej strany hustý les, vo vode ktorá je široká asi 15 metrov je popadane všetko. Stromi, kríky, na dne bohatá trávnatá vegetácia a veľké množstvo prekážok. Hneď ako sme prišli na miesto tak nami zavládli negatívne pocity, voda na dvoch tretinách pokrytá rastlinami, člnom sme doslova prechádzali po koberci rastlín a po rybe ani stopa. Dali sme tomu šancu a dohodli sme sa že ak nespravíme po 48 hodinách záber tak že pravdepodobne budeme opäť baliť. Tento krát nechcene ale nútene. Tak aj bolo, dva dni prešli ako voda, zaber žiaden. Jednoducho v našom úseku sme rybu rposte nemali a tak sme opäť balili.
Všetci traja sme si pobalili svoje tábory a rozhodli sa isť skúsiť tento krát štrkovisko neďaleko slovensko-rakúskych hraníc. Po príchode opäť nič, nula a čisté zero. Štrkovisko nie plné ale preplnené rybármi a my sme proste chceli kľud. Posledná možnosť ktorá pripadla do úvahy bola rieka Morava.
Na tejto rieke som prvý krat nahodil svoj štuplík s kostnáčikom do vody. Bolo tomu tak v roku 2010 keď sme s kamarátom Peťom brúzdali po brehoch Moravy a snažili sa prelstiť nejakého moraváka. Dosť bolo spomínania, poďme späť.
Netrvalo dlho a naše montáže ležali v koryte rieky. Pravdu povediac odvykol som si chytať v prúde s 350g olovami ale nuž situácia si to vyžadovala. Mali sme pred sebou posledné tri dni tohoto kočovného týždňa. Tie prvé dva sa nič prevratné neudialo, sem tam nejaký ten kaprík Mesovi z popod spadnutého stromu skočil na háčik ale nič prevratné. Ja som si ale aj napriek tomu tento týždeň užíval. S manželkou sme o necelý mesiac čakali do rodinky prírastok, práce bolo ako na kostole a ja som si konečne doprial oddych.
Ani sme sa nenazdali a posledá noc na Morave sa blížila. Klasicky pred západom slnka som vymenil nástrahu za čerstvý boilies a sám vo svojom vnútri som si povedal: "keď to má prísť, tak to príde!" Pametám si že sme mali od seba všetci traja bivaky asi tak 20 - 30 metrov. Od zotmenia sa pustila nesmierna búrka no ja som si to stále aj napriek tomu užíval. Ležal som na lehátku a listoval si vo svojom fotoarchíve kaprov a na každého som s jemným úsmevom spomínal.
Bodaj by aj dnes v noci prišiel jeden taký. Počas toho ako som tak premýšlal mi sem tam pípol príposluch. Poznáte to keď chytáte v prúde, sem tam vam to pípne keď sa vám prevalí olovo alebo keď sa na silon chytí nejaká nežiadúca špina. Čo ale sv. Peter nechcel, v tej najväčšej búrke sa mi razantným tonom rozozvučil môj príposluch. A ja som vedel že extáza pod mojím háčik spravila svoju prácu a ak všetko pôjde tak ako má tak si budem môcť poťažkať krajšieho kapríka z rieky Moravy. Musím povedať že v tej najväčšej búrke zdolávačka v prúde, tak to bolo niečo. Samozrejme ako som kričal na chalanov aby mi ho prišli pomôcť podobrať tak sa moj hlas strácal v hlase bubnujúcivh kvapiek na ich bivaky.
No nič, budem si musieť pomôcť sám. Po dobrých 20 minutáach sa mi kapra podarilo podobrať. Hneď som vedel že bude "fotečka" :) A aj tak bolo. Počas poslednej noci všetko klaplo tak ako malo a na mňa sa opäť usmialo trošku šťastie. Ráno sme kapríka zdokumentovali a opäť šetrne pustili späť do jeho živlu. Jedna z najväčších riek na Slovensku opäť nesklamala a obdarovala ma krásnym zážitkom s 12kg vážiacim kaprom. V roku 2019 sme si už s chalanmi povedali že by sme sa chceli venovať prúdu, tokom a riekam a aj toto je jeden z množstva dôkazov že u nás v našich riekach plávajú krásne ryby. Petru zdar.

Za UltimateCarp & NIKL team Adam Bubnič


Skutočná divočina.

Vracali sme sa na člne na naše lovné miesto ktoré sa v tejto divočine hladalo skutočne ťažko.
 
Mesov budíček zo sladkého sna.

Morava je naša 5. najdlhšia rieka na Slovensku.

Extáza je skutočná zbraň.


12terák z Moravy má pre mňa veľkú cenu.